Vianoce síce už dávno boli, ale to môjmu Leušovi vôbec nebráni v tom, aby mal na svojich rodičov požiadavky na darčeky. Je vidieť, že je odvážny a moderne zmýšľajúci chlapček, keď si už vo svojich takmer siedmych rokoch praje notebook!
Samozrejme, nemá to tak úplne zo svojej hlavy. Jedna vec je, že si vždy vezme ocinov prázdny ruksak na notebook a špacíruje sa po byte s tým, že on je ocino a ide do práce. Druhá vec je, že ho jeho spolužiak pozval k sebe na narodeninovú oslavu. Rozvešané balóniky po stenách, džúsiky a detské šampanské tieklo potokom, beh po záhrade a ďalšie hry môjho Leuša nadchli. Ale čo ho skutočne ohúrilo bolo poobedňajšie hranie hier na notebooku jeho kamaráta.
„Mami, mami, Peťko má vlastný notebook. A kedy budem mať aj ja?“ Tak s týmto prišiel môj syn domov z oslavy. Ešte im ani poriadne školské ruksaky nevychladli a už si brúsia zúbky na notebooky a samozrejme, tašky na notebooky!
Musela nastúpiť rázna tvár matky, no s veľmi chápavým vysvetlením. Môj syn sa síce tváril urazene a miestami uronil aj slzu (čo na mňa zaberá asi najviac), ale nakoniec sme notebook vykompenzovali veľkou zmrzlinou a novým bicyklom. Predsa len, pohyb je pohyb a do notebooku bude pozerať viac než dosť, keď nám ešte o niečo vyrastie.