Aj keď je už začiatok októbra, dovolenková nálada akosi nechce opustiť našu domácnosť. Moru sme už zamávali, no menšie „výkendovky“ nás stále držia. Veď nakoniec, ešte je relatívne teplo 😉
Pri mojom obľúbenom surfovaní na internete som okrem super receptov na koláče (to je mimochodom moje nové hobby – pečenie) narazila na tento článok.
Výborne! Pomyslela som si. S chlapcami sa pôjdeme pozrieť na šarkany, možno si aj nejakého popúšťame. Ja si aspoň precvičím moju trošku kostrbatú nemčinu. Neváhala som a s úsmevom od ucha k uchu som sa vydala do obývačky, kde moji „mechanici“ stavali z lega helikoptéru. Vlastne, skôr sa ju snažili postaviť. Už hodinu totiž bojujú s novou skladačkou… ale na druhej strane, ja mám čas na bádanie na internete.
Veľkolepo som im predniesla svoj nápad. A čakala som, čo na to povedia. Myslela som, že sa mi Leuško hodí okolo krku a začne ma bozkávať a hovoriť, aká som super mamina… no, človek mieni a pán boh mení, že?
Stála som v obývačke s otvoreným notebookom v ruke, čítala som im článok a keď som skončila. V izbe ostalo ticho. Nič. Žiadna reakcia. Môj muž sa na mňa pozrel a dodal: „hm, hm, hej, hej, niečo vymyslíme.“ Leo nereagoval, pretože práve bojoval s čiernou vrtuľkou…
Takže som sa otočila na päte a odpochodovala som do kuchyne. Asi o dve hodiny za mnou prišiel môj syn a víťazoslávne mi priniesol hotový vrtuľník. Usmial sa na mňa tým neodolateľným štrbavým úsmevom a bolo vymaľované. Takže som to skúsila ešte raz. „Leuško miláčik,“ začala som svoju reč a pokračovala som prerozprávaním článku. Ani som to nedopovedala a bolo! Hodil sa mi okolo krku, že juchú a super a že budeme púšťať s ocinom draky a že sa veľmi teší.
Plán na víkend teda máme. A ja som si overila starú pravdu: keď je chlap či chlapec vo svojom živle, nemá zmysle mu nič hovoriť. No, a samozrejme, je jasné, že Leuško je asi aj trochu po ockovi 😉